Môj život sa mi začal pomaly premietať pred očami, články vyjadrovali úplne presne, ako som sa cítila vtedy a presne tak som sa cítila aj teraz, po ubehnutých pár rokoch, čo môj blog upadol takmer do zabudnutia. Len tak z nostalgie som dala moje články zdieľať na prísne tajnej sociálnej sieti a ... Stal sa malý zázrak. Priatelia komentovali, lajkovali a doslova ma prinútili vrátiť sa k písaniu. Teda, niežeby som nechcela. Skrátka som sa nevedela dopátrať k môjmu heslu, až som celkom zabudla, že som niekedy mala svoj blog, ktorý som väčšinou aj tak venovala "mojim" ľuďom, a mnohí sa v ňom možno nájdu až teraz. Takže tento článok patrí hlavne im, lebo, veď o kom by som tak písala, keby nie o "nich".
Za ten čas sa mnohé zmenilo, veľa priateľov sa vytratilo po špičkách z môjho života. Ale nejaký dobrý anjel zariadil, že prišli noví, rovnako skvelí (ak nie viac), pri ktorých som sa znova niečo mohla naučiť a ktorí mi dávajú tak veľa, až niekedy nechápem. Načo mená. Načo skutky. Oni vedia. Ja nezabudnem.
Mám pocit, že toľko toho chcem napísať. Ale budem si to šetriť na ďalšie dni, nech Vám robím radosť častejšie. Dnes asi aj tak nie je môj deň, lebo pred chvíľou dal osud opäť niekomu môjmu blízkemu pocítiť, aký vie byť nefér. A preto. Klišé. Užívajte a vychutnávajte chvíle so svojimi NAJbližšími. Aby potom už nebolo neskoro. (venované aj Tebe, M., ale aj jednej osobe, ktorá si to aj tak neprečíta a asi to ani nikdy nepochopí).
Ako by povedal môj Hirax. "Buďte šťastní".