Som človek, ktorý miluje svojich priateľov, rada relaxujem a pritom ma baví môj hektický život...Som škorpión, a to typický a som na to hrdá...Snažím sa robiť veci dôsledne...Mám rada slnko,festival Pohoda a som šťastná, že život ma má rád... Zoznam autorových rubrík: Vzťahy, Každodenné veci, Názory, Súkromné, Nezaradené
Prišiel v tom najvhodnejšom čase, aký si len mohol vybrať. Ako darček ku štátniciam. Bola som sama, v depkách, a moja šéfka sa už na mňa nemohla pozerať. Do práce som chodila ako duch, nič ma nebavilo a bola som presvedčená, že neexistuje nič na svete, čo by ma vedelo rozosmiať.
Smútila nad hrobom svojho muža. Vzala jej ho rakovina. Plakala tam každý deň, sviečky horeli, srdce bolelo. Prešlo pár mesiacov, kým začala vnímať okolitý svet. Vedľa na hrob chodil deň čo deň starší pán. Tiež smútil. Jeho manželka ho opustila len nedávno. Prežili spolu celý život, a teraz, keď sa mali spoločne tešiť z vnúčat, odišla. Čas plynul a dali sa do reči. Mali toľko spoločného. Samotu, bolesť, smútok. Nikto to nevedel pochopiť lepšie ako oni. O rok šli na cintorín už ruka v ruke. A o ďalší rok už ako manželia. A teraz ich osud opäť ťažko skúša. Rakovina sa opäť objavila v ich životoch. Či zvíťazí, nevie nik.
Vošla do kozmetiky, tvárou jej prešiel tmavý tieň. Ešte si ani nezavesila kabát a slzy jej začali tiecť potokom. Nemocnica. Partner. Náhle komplikácie. Nevie, čo sa deje. Je ďaleko a doktori do telefónu nechcú nič povedať. Strach, neistota, bolesť, prázdno. A slzy tečú...
V práci som prekvapujúco skončila už o druhej. A v piatok, no neuveriteľné. Mojej kolegyni padla tiež, tak sme sa vybrali na jarmok, ktorý sa odohrával asi 10 metrov od nášho pracoviska. Ja naladená na burčiak, ona na kolotoče.
Pondelok..stres, panika..nič nestíham..a potom sa to nejako vyrovná. Keď tu zrazu vojde ku mne do práce známa tvár, trochu vyplašená, s otázkou, koho je ten Opel.
Poznáte to, motýliky v brušku, podlamovanie kolien, nevysvetliteľná radosť a večne dobrá nálada. Všetko, čo je nové, je krásne. Každá minúta vychutnaná naplno, slnko v duši a úsmev na perách. Láska. Zabudne na zlé, hory prenáša a ani sa nenazdáme, a zrazu príde kažodenná rutina, všetko sa deje automaticky a slovo "ľúbim" hovoríme tak samozrejme, akokeby to bola tá najnormálnejšia vec na svete. Ale nie je.
V plnom pracovnom nasadení pípne sms. Katka. Pár rokov sme sa nevideli, len sme si vymenili pár mailov a napísali si vždy, keď jedna z nás mala nejaký sviatok. V sms stálo, že sa dopracovala nejakou náhodou k môjmu blogu a k tomu samé pozitíva. Večer som letela na počítač, vyhrabala kdesi medzi záložkami adresu a začala som čítať...
Chcela som, aby bol tento článok iný, výnimočný. Asi preto som začala písať na papier. Ako kedysi. Premýšľala som, o čom bude. Cestou z práce. Pôvodne mal byť o ženách, o ich radostiach i starostiach. O tom, ako sa chceme páčiť, ako chceme byť dokonalé, usmiate a šťastné. Aj keď okolnosti občas nie sú na smiech.
Aj keď skončili voľby a ja som kvôli nim prehrala fľašu fernetu. Asi som verila v niečo nadpozemské. Napriektomu, verím v to aj na ďalej. Verím, že ľudia majú svoju pravdu, aj keď ju občas nechcem počúvať. Verím v lásku, priateľstvo, verím svojej rodine, hoci občas sklame. Stále mám dôvod veriť. Lebo vždy je niečo. Niečo, čo ma prinúti zmeniť svoj názor.
Hneď na začiatku verejne priznávam, že do politiky sa miešam nerada. Nie je to moja parketa, napriektomu ma táto téma zaujala. Najmä v poslednej dobe.
Neznámy. Nie starý, tak do päťdesiat. Padol a už nevstal. Ako blesk z jasného neba.
V práci, ktorej sa venujem, spoznám veľa ľudí. Veľa osudov. Mnohokrát sa z nich poučím a mnohokrát si poviem, či by som taký nápor nešťastia zvládla. Spoznala som veľa ľudí. Ľudí, ktorí sa tvária, že navonok žijú obyčajný život, ktorí si ma nepustia k telu. Ľudí, ktorí žijú pre seba, ale aj tých, čo sa vedia rozdať.
V tej škole nikdy nič nefungovalo. Vyučujúci sa neunúvali prísť na načas, našli sa dokonca aj takí, ktorí sa neunúvali v skúškovom období dať dva opravné termíny. Veď na čo aj...
Často premýšľam. Nad čím? Väčšinou nad ľuďmi. Bohužial sa nedokážem tváriť, že ľudská hlúposť sa ma netýka. Neviem pochopiť, ako môžu len tak niekam prísť s úmyslom niekomu pekne znepríjemniť život. Nechápem, prečo sa zaoberajú životmi druhých a pri tom schovávajú len vlastné nedostatky. Čítam jednu knihu, ktorá ma v sebe ukrytú neskutočnú pravdu. Má mi pomôcť pochopiť týchto ľudí, nesúdiť ich. Niekedy je to veľmi ťažké, lebo s ľuďmi pracujem, ale viem, že keby sa naučím žiť podľa tej knihy, mala by som to oveľa jednoduchšie.
Stále neverím, čo sa mi dnes stalo. Áno, mám na tom istý podiel viny aj ja, ale...
Zima? Prvé, čo ma napadne, sú do nitky premočené nohy, tony zhorených sviečok, litre horúceho čaju, mrazom vyštípané líca, a ... Skrátka som vyznávač leta a zimné počasie mi veľa nehovorí. Toto obdobie doslova trpím, a s iskričkami v očiach čakám na jar.
Mám mizerné obdobie. Slovo neviem sa v mojich odpovediach objavuje až príliš často. Vlastne stále. Moju hlavu napadli démoni pochybnosti, nútia ma rozmýšľať o živote, ktorý vediem, o pocitoch, ktoré cítim k ľuďom, na ktorých mi záleží viac, ako na sebe...
Jeseň. Prichádza ako tretia v poradí. Táto priečka nie je veľmi výhodná, nakoľko leto má oveľa viac fanúšikov. Milovníci slnka hromžia, smrkajú do premočených vreckoviek, letné žabky vymenia za gumáky. Bezcieľne sa potulujú mestom skrytý pod veľkými dáždnikmi, modlia sa, nech je už leto. Pre mňa má každé ročné obdobie svoje čaro.
Cŕŕŕŕŕn, zvoní budík. Hneď z rána ma rozčúli nepríjemný tón. Už stokrát som povedala, že si tú vreštiacu melódiu musím zmeniť a nič. Zase mi dvíha adrenalín. Možno to znie smiešne, ale mne robí obrovský problém vstať skôr ako o deviatej. Nič to, musím ísť hore. Práca volá.
Pohoda je festival nielen s veľkým ,,F, ale s oveľa väčším srdcom. Dáva človeku obrovský pocit slobody, dovolí mu zabudnúť na problémy a odpustí mu, že v práci niečo nedokončil... Človek vníma len hudbu, davy spokojných ľudí, slnko či dážď. A hlavne tú neskutočnú pohodu...
