Nejaké dva dni dozadu ma začal pobolievať zub. Bolel ma častejšie, ale nakoľko bol takmer čerstvo zaplombovaný, neprikladala som tomu príliš veľkú pozornosť. Bolesť však naberala na obrátkach, a po dvoch pretrpených dňoch som teda zo zúfalstva vyhľadala zubnú pohotovosť, nakoľko nebol pracovný týždeň, ale víkend, samozrejme...
Vošla som dnu aj s mojou psychickou podporou, nasadili sme návleky a čakali sme, kým prídeme na rad. Tá "očakávaná" chvíľa nastala, ja som zaťala zuby a sadla som si do kresla. Rozpovedala som svoj príbeh, pani doktorka mi niečím kovovým potrieskala po zube, že či nebolí. Ja že nie, veď ani nebolelo. Potom mi tým tenkým icíkom rypla párkrát do ďasna a skoro som ju pohryzla. Až mi slzy vyhŕkli.
Chvíľu na mňa pozerala, či si náhodou nevymýšľam a krvopotne sa snažila nájsť nejakú príčinu. Žiaľ, bezvýsledne, že to bude asi zapálené. A že teda mám počkať. Ku svojej doktorke.
Aha...No dobre, tak aspoň nech mi teda odporučí niečo proti bolesti, lebo mi nič nezaberá. A to nie som žiadny chronický užívateľ liekov, práve naopak. Po lieku siaham v krajných prípadoch. A ona mi odpovedala, aby som šla do lekárne si kúpiť medzizubnú kefku. Aha...No dobre.
Tak ma poslala domov. Milé. Človek príde, aby mu niekto pomohol, lebo už fakt nevie, čo robiť od bolesti a oni Vás pošlú domov. Počkať na svoju zubárku. Veď čo je to byť ďalšie dva dni v bolestiach.
Neviem, čo som vlastne čakala. Ale asi že mi tú plombu dá preč, alebo aspoň pichne injekciu, alebo čo. No ja laik som nepochopila, že som tam akoby na príťaž. Veď na čo...
29. nov 2008 o 17:23
Páči sa: 0x
Prečítané: 703x
Obetavosť lekárov občas nemá hraníc...
Stále neverím, čo sa mi dnes stalo. Áno, mám na tom istý podiel viny aj ja, ale...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(10)